Túlak Antarktídčan
Na Antarktídu
Jedného krásnieho dňa sa Funik celý nervózny zobudil. Roztrasená Fun Kiu už vedela, koľko bije. Funiku je nervózny z toho, že už dávno nikde necestoval. A cestovanie Fun kiu nemala rada. Nie preto, že videla všelijaké krajiny, ale preto, že Funikovi musela vždy robiť "otroka." Teda nemusela by, ale inak by ju Funiku zbil.
A ešte k tomu sa niekde dočítala, že žiadny ľudia na Antarktíde nežijú, sú tam iba výskumníci. Keď to chcela Funikovi povedať (veľmi si ho vážila, aj keď on sa k nej správal hrubo, no a keď hovoríme hrubo tak poriadne HRUBO!!!) Funik ju nepočúval, len si húdol svoje, čo všetko treba pobaliť. Teda, čo má Fun Kiu pobaliť. Hovoril jej: "Čuš psisko, teraz musíš veci baliť a nie sa tu zabávať!" Chudiatko Fun Kiu musela vyplniť, čo jej prikázal...
Keď už boli v lietadle, ktoré ich malo odviezť na Alijašku, Funiku vyprával svoje NUDNÉ príbehy Fun kiu, ktorá chudiatko od únavy zaspala na sedadle. Keď to Funiku uvidel, zrúkol po nej: "Nechrň psisko! Nebudeš tu chrneť! Dosť si sa naspala (Fun kiu nespala ani len pol minúty), ja tu budem únavne pracovať !(iba ak hubou, pretože Funiku len rečnil a rečnil - nik mu to nekázal)..."
"Ja ti dám!"kričal po nej, až sa všetci obzerali, mysleli si, že Funikovi načisto preplo. Veď preplo. Až keď vystúpili z lietadla, Funiku ju začal naháňať po celom poľnom letisku. "Jóóój!"reval. Fun Kiu mu našťastie ušla, stihla nastúpiť na spätné lietadlo do Funikova a Funika nechala napospas osudu na Alijaške (Funiku nevie nič spraviť sám, bojí sa), nech si poradí sám.